Otcovstvo má v Bibli mimoriadnu váhu. Nie je iba jednou z mnohých rodinných úloh, ale dotýka sa samotného zjavenia toho, kým Boh je. Za každým ľudským otcovstvom stojí ako pôvodná skutočnosť Božie otcovstvo. Preto nemôžeme správne pochopiť úlohu pozemského otca, kým nezačneme pri nebeskom Otcovi.

Apoštol Pavol sa v liste Efezským modlí:

„Preto kľakám pred Otcom nášho Pána Ježiša Krista, od ktorého pochádza každý nebeský i pozemský rod.“

V pôvodnom jazyku je tu zaujímavá súvislosť. Slovo preložené ako „rod“ alebo „rodina“ je patria a je odvodené od slova pater — otec. Pavlove slová tak ukazujú, že každé otcovstvo má svoj pôvod v Božom otcovstve. Za každou rodinou a za samotnou skutočnosťou otcovstva stojí Otec.

To úplne mení pohľad na život. Čo je konečnou skutočnosťou za týmto svetom? Neosobná sila? Náhoda? Veľký tresk? Alebo Otec? Človek začne svoj život chápať inak vo chvíli, keď si uvedomí, že za všetkým nie je iba nejaká slepá moc, ale Otec.

Jeden kamarát raz stál na špinavom, veternom a pochmúrnom rohu ulice veľkého mesta. Stmievalo sa, cítil sa sám a skľúčený a nevedel, čo má robiť. Začal jednoducho opakovať jediné slovo: „Otče. Otče. Otče.“ Povedal ho azda dvadsaťkrát. A jeho postoj sa zmenil. Uvedomil si, že za všetkým, čo vidí okolo seba, stojí Otec.

Práve poznanie otcovstva prináša človeku niečo, čo dnešnému svetu veľmi často chýba: identitu, bezpečie a motiváciu. Božím zámerom je, aby človek tieto veci nachádzal v poznaní jeho otcovstva. A prvým prirodzeným miestom, kde sa má toto otcovstvo stať viditeľným, je rodina.

Ježiš je cesta. Ale kam táto cesta vedie?

Mnohí kresťania poznajú Ježišove slová:

„Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.“

Prvá časť tohto výroku je obrovská. Ježiš je cesta, pravda a život. Ale tým výrok nekončí. Ak je Ježiš cesta, musíme sa opýtať: kam táto cesta vedie? Aký je jej cieľ?

Ježiš sám odpovedá: k Otcovi.

Človek môže byť znovuzrodený, poznať Ježiša Krista ako svojho Pána, odovzdať mu svoj život a predsa ešte naplno nepoznať, čo znamená Božie otcovstvo. Môže poznať cestu a pritom ešte nedôjsť k cieľu, ku ktorému ho táto cesta vedie.

Ježiš nás neprišiel iba zachrániť od hriechu. Priviedol nás k Otcovi.

Ježiš prišiel zjaviť Boha ako Otca

V sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v Ježišovej záverečnej modlitbe, vystupuje toto poslanie veľmi jasne. Ježiš začína slovami:

„Otče, prišla moja hodina. Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba.“

Oslovenie „Otče“ sa v tejto modlitbe vracia znovu a znovu. Potom Ježiš hovorí:

„Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“

Aké meno Ježiš ľuďom zjavil? Izrael už po stáročia poznal Hospodinovo meno. Poznal jeho zákon, moc a zmluvy. Ježiš však prináša niečo, čo predtým nebolo zjavené rovnakým spôsobom a v rovnakej plnosti: dáva ľuďom poznať Boha ako Otca.

A úplne na konci tejto modlitby hovorí:

„Ja som im dal poznať tvoje meno a ešte dám poznať, aby v nich bola láska, ktorou ma miluješ, a ja aby som bol v nich.“

Toto zjavenie sa nekončí jednou vetou alebo jedným okamihom. Ježiš hovorí: „Dal som im poznať a ešte dám poznať.“ Čím hlbšie človek poznáva nebeského Otca, tým viac poznáva aj lásku, ktorou Otec miluje Syna.

Celá Ježišova služba smerovala k Otcovi. Každé jeho slovo, každý zázrak aj celé jeho konanie ukazovali k Otcovi a prinášali Otcovi slávu. Keď sa teda pozeráme na Ježiša, nevidíme iba Syna. Skrze Syna poznávame, aký je nebeský Otec.

Koniec celej cesty: uzrieť jeho tvár

Táto myšlienka nekončí v evanjeliách. Dostáva sa až na samotný koniec Nového zákona. V Zjavení 22,3–4 čítame:

„A nebude tam nič prekliate. Bude tam trón Boží a Baránkov. Jeho služobníci mu budú slúžiť. Uvidia jeho tvár a jeho meno bude na ich čelách.“

To je koniec cesty. Boží služobníci mu budú slúžiť a uvidia jeho tvár. Človek, ktorý dnes prichádza k nebeskému Otcovi vierou, raz vstúpi do jeho prítomnosti spôsobom, ktorý dnes ešte naplno nechápeme.

V Zjavení 14,1 sa objavuje podobný obraz:

„A videl som, hľa, Baránok stál na vrchu Sion. A s ním stoštyridsaťštyri tisíc tých, ktorí majú na čele napísané jeho meno i meno jeho Otca.“

A o niekoľko veršov ďalej:

„Z ich úst nikto nepočul lož. Sú bez úhony.“

Čo je na týchto ľuďoch také výrazné? Nesú meno Otca. Meno na čele tu nie je iba nápis. Vyjadruje pravdu, ktorá sa stala súčasťou ich identity. Spoznali, komu patria. Spoznali Otca.

A práve tu začíname chápať obrovskú výsadu aj zodpovednosť každého ľudského otca: svojim deťom dáva prvý živý obraz toho, čo znamená mať otca.

Pozemský otec môže dieťaťu obraz nebeského Otca priblížiť — alebo ho skresliť

Každý pozemský otec svojim deťom určitým spôsobom predstavuje nebeského Otca. Nie je to niečo, čo si môže jednoducho zvoliť alebo odmietnuť. Samotný vzťah dieťaťa k otcovi vytvára prvú skúsenosť s tým, čo slovo „otec“ znamená.

Jeden kresťan kedysi hovoril na ulici s mladým mužom a povedal mu: „Boh sa chce stať tvojím Otcom.“ Mladík mu odpovedal: „Môj otec je človek, ktorého v živote najviac nenávidím.“ Slovo, ktoré malo otvoriť dvere k Bohu, sa preňho stalo prekážkou. Jeho prvá skúsenosť s otcovstvom bola natoľko bolestivá, že si ju okamžite spojil aj s Bohom.

Prvá predstava dieťaťa o Bohu býva veľmi silno ovplyvnená jeho pozemským otcom. Je otec milujúci, prístupný, súcitný a zároveň pevný? Potom dieťa ľahšie chápe myšlienku nebeského Otca, ktorý miluje, chráni a vedie. Ak je však otec zatrpknutý, výbušný, kritický, nezodpovedný alebo stále neprítomný, dieťa môže vstúpiť do života s hlboko skresleným obrazom otcovstva.

Nebeský Otec samozrejme nie je kópiou nášho pozemského otca. Ježiš nám ukazuje, aký Otec skutočne je. Ale pozemský otec môže svojím životom túto pravdu dieťaťu uľahčiť prijať — alebo mu ju môže na mnoho rokov zatieniť.

Každý pozemský otec svojim deťom predstavuje nebeského Otca. Otázkou preto nie je, či ich ovplyvní, ale aký obraz otcovstva im svojím životom odovzdá.

Jedna z najzbožnejších vecí, ktoré môže muž robiť

Boh nezapisuje pravdu iba na papier. Vkladá ju aj do ľudí. Ježiš nepovedal: „Poznám pravdu.“ Povedal: „Ja som pravda.“ Abstraktná pravda sama osebe človeka nenaplní. Potrebujeme pravdu, ktorá sa stala živou.

Práve preto je otcovstvo takým duchovným povolaním. Jedna z najzbožnejších vecí, ktoré môže muž robiť, je skutočne byť otcom. Nie je to menej duchovné ako verejná služba. V rodine dostáva pravda o nebeskom Otcovi konkrétnu ľudskú podobu.

Každý otec nevyhnutne niečo vypovedá o otcovstve. Jeho deti vidia, ako zaobchádza s autoritou, ako reaguje na ich chyby, či drží svoje slovo, či je dostupný, či odpúšťa a či je ochotný obetovať sa. Nemusí im o otcovstve prednášať. Jeho život ich učí každý deň.

Otec má svojej rodine ukazovať Krista

Prvý Korintským 11,3 hovorí:

„Chcel by som, aby ste si uvedomili, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista je Boh.“

Keď si tento poriadok predstavíme zhora nadol, začína pri Bohu Otcovi a pokračuje až do rodiny. Boh je hlavou Krista. Kristus je hlavou muža. Muž potom nesie zodpovednosť voči svojej žene a rodine.

Kristus stojí medzi Otcom a mužom: prijíma od Otca a zjavuje Otca človeku. Muž stojí medzi Kristom a svojou rodinou: má prijímať od Krista a svojím životom rodine ukazovať niečo z Kristovho charakteru.

Ak hľadáme jednoduchý opis otcovej zodpovednosti, môžeme ju zhrnúť práve takto: otec má svojej rodine predstavovať Krista.

Kristovu službu môžeme vidieť v troch hlavných oblastiach. Je kňazom, prorokom a kráľom. A práve tieto tri obrazy pomáhajú pochopiť aj službu otca.

Otec ako kňaz: najprv sa za svoju rodinu modli

Čo je spojené s kňazskou službou? Obeť. V novozákonnom živote patria medzi hlavné duchovné obete prímluva, modlitba, chvála a vďakyvzdanie. Otec ako kňaz stojí pred nebeským Otcom za svoju rodinu.

Modlitba však nemá byť pokračovaním kritiky inými prostriedkami. Jeden misionár  sa kedysi chcel modliť za indického evanjelistu, ktorého považoval za chladného a neúčinného. Začal: „Pane, ty vieš, aký…“ a chcel pokračovať výpočtom jeho nedostatkov. Vtom ho Duch Svätý zastavil: „Neobviňuj Božieho služobníka.“

Zmenil spôsob modlitby. Začal premýšľať o všetkom dobrom, čo v živote tohto muža videl, a ďakoval zaň Bohu. Podľa tohto svedectva sa z neho počas niekoľkých mesiacov stal horlivý a úspešný evanjelista.

Princíp je dôležitý aj pre rodinu. Otcovia, venujte viac času tomu, že budete nebeskému Otcovi ďakovať za svoju rodinu. Vďačnosť vytvára úplne inú atmosféru než neustále obviňovanie. Ak za človeka nedokážeme nájsť jediný dôvod na vďačnosť, mali by sme sa najprv zastaviť a skúmať vlastný postoj.

Jób: vzor otca, ktorý sa prihovára za svoje deti

Starý zákon ponúka silný obraz tejto kňazskej služby v príbehu Jóba. Hneď v prvej kapitole čítame:

„Bol muž v krajine Úc menom Jób. Bol to muž bezúhonný a priamy, bál sa Boha a vystríhal sa zlého. Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry. Jeho stáda mali sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov hovädzieho dobytka a päťsto oslíc. Mal tiež veľmi mnoho služobníctva. Tento muž prevyšoval všetkých synov dávnoveku. Jeho synovia robievali doma hostiny, každý vo svoj deň, a pozývali aj svoje tri sestry, aby s nimi hodovali a pili. Keď uplynuli dni hodovania, Jób po nich posielal a posväcoval ich. Zavčas rána prinášal zápalné obete za každého z nich. Hovoril si totiž: Možno moji synovia zhrešili a zlorečili vo svojom srdci Bohu. Tak robieval Jób po všetky dni.“

Jób prinášal obeť za každé dieťa. Niesol ich pred Boha a vyprosoval pre ne požehnanie. To je obraz prímluvy: privolávať pred Bohom požehnanie na človeka, za ktorého sa modlíme.

Príbeh Jóba samozrejme pokračuje katastrofou, pri ktorej svoje deti stratil. Nemáme však robiť záver skôr, než príbeh dočítame až do konca. V poslednej kapitole prichádza jeho obnova — a prichádza vo chvíli, keď sa modlí za svojich kritikov.

Potom čítame:

„Hospodin požehnal Jóbovi na konci viac než na začiatku, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov hovädzieho dobytka a tisíc oslíc. Mal tiež sedem synov a tri dcéry.“

Majetku dostal presne dvojnásobok. Sedem synov a tri dcéry mal predtým a sedem synov a tri dcéry dostal znovu. Výklad tohto vyučovania tu vidí niečo pozoruhodné: prvé deti neboli pre večnosť stratené. Jóbova prímluva nebola márna a pri budúcom vzkriesení bude mať aj v deťoch „dvojnásobok“.

Nech už tento detail chápeme akokoľvek, hlavný obraz zostáva jasný: otec má svoju rodinu verne prinášať pred nebeského Otca.

Otec ako prorok: najprv prímluva, potom slovo

Kňaz zastupuje ľudí pred Bohom. Prorok robí opačný pohyb: zastupuje Boha pred ľuďmi a prináša im jeho slovo. Otec má vo svojej rodine robiť oboje.

A poradie je dôležité. Najprv kňazská služba, potom prorocká. Nemáme právo svojej rodine neustále kázať, ak sa za ňu najprv nemodlíme. Niektoré naše napomínanie môže byť neúčinné práve preto, že mu nepredchádzala prímluva. Modlitba pripravuje srdce, aby mohlo prijať slovo.

Efezským 6,4 hovorí:

„Otcovia, nedráždite svoje deti k vzdoru, ale vychovávajte ich v bázni a napomínaní Pánovom.“

Komu tu Boh zveruje zodpovednosť za kresťanskú výchovu detí? Otcom. Nie cirkvi, nedeľnej besiedke alebo kresťanskej škole. Všetky tieto veci môžu pomáhať a môžu byť dobré, ale prvotnú zodpovednosť nemajú niesť namiesto otca.

Deti majú počuť o nebeskom Otcovi aj z úst svojho pozemského otca. A nemajú o ňom iba počuť. Majú v otcovom živote vidieť niečo z pravdy, o ktorej hovorí.

Viera sa má odovzdávať doma

V Starom zákone mala viera výrazne rodinný charakter. Jednou z najzákladnejších udalostí bol Pesach. Kde sa prvý Pesach odohrával? Nie v chráme ani v synagóge. V dome.

Otec predsedal rodinnej pripomienke vyslobodenia a vysvetľoval deťom, prečo to všetko robia: „Pamätáte si, čo sa stalo v noci, keď sme vychádzali z Egypta? Náš Boh vyslobodil náš dom.“

Dieťa tak nemuselo hľadať svoj hlavný obraz duchovnej autority v niekom, koho videlo raz za týždeň v zvláštnom oblečení. Videlo pred sebou človeka, ktorého poznalo každý deň — svojho otca.

Piata Mojžišova 11,18–21 túto zodpovednosť vyjadruje veľmi konkrétne:

„Tieto moje slová si vložte do srdca a do svojej duše. Priviažte si ich ako znamenie na ruku a nech sú ako pásik na čele medzi vašimi očami. Budete im vyučovať svojich synov a rozprávať o nich, keď budeš sedieť doma alebo pôjdeš cestou, keď budeš líhať alebo vstávať. Napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány, aby sa dni vaše i dni vašich synov na zemi, o ktorej prisahal Hospodin vašim otcom, že im ju dá, rozmnožili.“

Božie slovo sa nemalo stať zvláštnou témou jednej hodiny týždenne. Malo prenikať bežným životom: doma, na ceste, večer aj ráno.

Zodpovednosť za to nebola položená na vzdelávací systém. Kresťanský otec nemôže očakávať, že niekto iný dá jeho deťom to, čo im sám doma neodovzdáva.

Deti vidia, čomu v skutočnosti veríš

Predstav si otca, ktorý sa vráti domov zo zhromaždenia, položí Bibliu na poličku a zapne televíziu. O Písme s deťmi nehovorí, nikdy ho s nimi neotvorí, ale celé hodiny sa zaujíma o športový zápas. Dokáže svoje dieťa presvedčiť, že Biblia je najvzácnejšou knihou na svete?

Ťažko. Jeho dieťa nebude hodnotiť iba to, čo hovorí. Bude sledovať, čomu dáva čas a pozornosť. Ak je kvôli televíznemu programu poslané z miestnosti, aby otca nerušilo, zatiaľ čo spoločný čas nad Písmom neexistuje, otcove činy odovzdávajú jasné posolstvo.

Ľudia nemusia porozumieť všetkým našim slovám, ale rozumejú tomu, čo vidia doma.

Skutočná hodnota kresťanstva sa ukazuje práve v jeho uplatnení v každodennom živote. Otec ako prorok nie je človek, ktorý doma neustále káže. Je to človek, v ktorého živote je Božie slovo natoľko skutočné, že o ňom môže prirodzene hovoriť so svojimi deťmi.

A platí jednoduchý princíp: nemôžeš im dať niečo, čo si sám neprijal.

Otec ako kráľ: zodpovednosť, nie diktatúra

Treťou oblasťou Kristovej služby je kráľovská. Kráľ spravuje, vedie a nesie zodpovednosť. To však neznamená, že otec doma dominuje alebo si diktuje. Biblické vedenie je správa toho, čo mu bolo zverené.

Prvý Timoteovi 3 túto skutočnosť spája dokonca s vedením cirkvi:

„Verné je to slovo: Ak sa niekto usiluje o biskupstvo alebo vedenie, žiada si krásne dielo. Biskup má byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný a schopný učiť. Má sa zdržiavať vína, nebyť pijan, ani bitkár, ale mierny, nesvárlivý a nie lakomec; má svoj dom dobre spravovať a mať deti v poslušnosti so všetkou počestnosťou. Veď ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“

To je veľmi jednoduchá biblická skúška duchovného vedenia. Ak chceme vedieť, aký človek skutočne je, nestačí sa pozerať na jeho vystupovanie pred zhromaždením. Pozrime sa domov.

Ako sa správa k svojej žene? Ako hovorí so svojimi deťmi? Ako spravuje domácnosť? Je jeho súkromný život v súlade s tým, čo hlása verejne?

Jeden misijný vedúci, ktorý prišiel do oblasti, kde sa hovorilo o prebudení, údajne povedal: „Chcem hovoriť s vašimi deťmi.“ Nechcel sa uspokojiť s tým, čo počul z kazateľnice. Chcel vedieť, čo sa deje v rodinách. Práve tam sa pozná, či duchovná obnova skutočne prenikla do života.

Pravou skúškou duchovnosti človeka nie je iba to, ako vyzerá na pódiu, ale ako žije doma.

Najprv sa musíš naučiť spravovať seba

Skôr než môže muž spravovať druhých, musí začať pri sebe. Práve tu zlyháva veľa ľudí, ktorí inak pôsobia veľmi schopne.

Príslovia 16,32 hovoria:

„Lepší je pomalý do hnevu než silák a kto vládne svojmu duchu než ten, kto dobyje mesto.“

Muž môže dobýjať mestá, budovať službu a mať obrovský vplyv. Ak však nevie ovládať sám seba, doma sa táto slabosť napokon ukáže.

Otcovo sebaovládanie je pre dieťa nesmierne dôležité. Čo sa stane, keď človek, ktorý má dieťa chrániť, náhle stratí kontrolu? Jednu chvíľu je otcom a bezpečím, o niekoľko sekúnd sa pre hnev stáva niekým, koho sa dieťa bojí.

Ako môže dieťa vnímať otcovskú ochranu, keď nevie, kedy sa otec znovu zmení na hrozbu?

Práve tu musí muž začať. Ak chce byť kráľom svojho domu v biblickom zmysle, musí sa najprv naučiť vládnuť vlastnému duchu. Nemôže bezpečne viesť druhých, ak nevie viesť sám seba.

Postarať sa o rodinu znamená viac než priniesť peniaze

Prvý Timoteovi 5,8 hovorí:

„Ak sa niekto o svojich, a najmä o domácich nestará, zaprel vieru a je horší ako neveriaci.“

To sú veľmi silné slová. Otec má zodpovednosť zaopatrovať svoju rodinu. Má podľa svojich možností zabezpečiť materiálne potreby, jedlo, domov a bezpečie.

Biblické „postarať sa“ však neznamená iba priniesť chlieb na stôl. Rodina sa skladá z celých ľudí, nie iba z tiel, ktoré treba nasýtiť. Otec má dbať aj o ich citové a duchovné bezpečie.

Práve tu sa všetky tri služby spájajú. Ako kňaz sa za rodinu modlí. Ako prorok jej odovzdáva Božiu pravdu. Ako kráľ nesie zodpovednosť za jej ochranu a zaopatrenie.

Otec má stáť na duchovnej stráži svojho domu

Je veľmi jednoduché povedať: „Moja žena sa modlí lepšie ako ja. Je v modlitbe silnejšia. Nechám to na nej.“ Môže to znieť ako pochvala, ale zároveň to môže byť spôsob, ako sa muž zbaví vlastnej zodpovednosti.

Žena sa môže modliť a jej prímluva môže byť pre rodinu obrovským požehnaním. Ale jej sila nie je dôvodom, aby sa muž stiahol. Ak tak urobí, môže ju prinútiť niesť bremeno, ktoré nemala niesť sama.

Silný obraz tejto ochrannej zodpovednosti ponúka opäť Pesach. Krv baránka nebola skrytá niekde vo vnútri domu. Bola na verajach, na hranici medzi domovom a nebezpečenstvom vonku. Rodina žila za znamením obete.

Otec má podobne stáť pred nebeským Otcom za svojím domom. Má sa modliť, prihovárať sa, žehnať a brať vážne duchovný zápas. Nemá celú túto zodpovednosť preniesť na manželku.

Ak muž svoje miesto opustí, vzniká prázdny priestor. Žena potom často z nutnosti preberá modlitebné a duchovné vedenie rodiny. Môže to robiť statočne, verne a s Božou pomocou. Napriek tomu tým nesie tlak, ktorý na nej nemal zostať samotný.

Problém preto nie je v tom, že sa žena modlí alebo duchovne slúži svojej rodine. Problém nastáva vtedy, keď tak musí robiť sama preto, že muž svoju zodpovednosť opustil.

Prázdne miesto po otcovi sa samo nezaplní správnym spôsobom

Keď muž prestane niesť svoju kňazskú, prorockú a kráľovskú zodpovednosť, rodina napriek tomu musí nejako fungovať. Niekto sa bude modliť. Niekto bude rozhodovať. Niekto sa bude snažiť deti chrániť a viesť.

Veľmi často túto zodpovednosť prevezme matka, pretože jej na rodine záleží a nechce ju nechať bez ochrany. Taká žena môže byť mimoriadne verná. Nebeský Otec jej prímluvu vidí a používa.

Ale pôvodná otázka zostáva: kde je otec?

Prečo nechal svoju manželku niesť samotnú bremeno, ktoré mal niesť spolu s ňou? Prečo sa uspokojil s tým, že ona sa modlí, ona rieši duchovný život detí a ona stojí vo chvíľach krízy pred Bohom?

To je výzva mužom, nie obžaloba žien.

Cesta späť sa začína pokáním

Čo má muž urobiť, keď spozná, že bol pasívny? Riešením nie je prísť domov a oznámiť: „Od tejto chvíle tu velím ja.“ To nie je návrat k biblickému otcovstvu.

Prvý krok je pokánie.

Muž môže prísť pred nebeského Otca a povedať: „Zlyhal som. Bol som pasívny. Nechránil som svoju rodinu v modlitbe. Neodovzdával som svojim deťom tvoje slovo. Nechal som svoju ženu niesť veci, ktoré som mal niesť spolu s ňou.“

A potom môže potrebovať podobné slová povedať svojej manželke:

„Je mi ľúto rokov, keď som ťa nechal niesť bremeno, ktoré nemalo byť iba na tebe. Nemodlil som sa za našu rodinu tak, ako som mal. Neposkytol som tebe ani deťom duchovnú oporu, ktorú som mal poskytovať. Bol som pasívny. Odpusť mi. Chcem s Božou pomocou znovu prijať svoju zodpovednosť.“

To nie je slabosť. Je to začiatok obnovy.

Žena nepotrebuje muža, ktorý sa jedného dňa rozhodne, že bude doma hlasnejší. Potrebuje muža, ktorý sa sklonil pred nebeským Otcom, prijal svoju zodpovednosť a je ochotný slúžiť, chrániť, modliť sa a žiť pravdu, ktorú vyznáva.

Nevraciaš sa na trón. Vraciaš sa pod Krista

Celý poriadok začína hore. Nebeský Otec, Kristus, muž, rodina. Preto muž nemôže preskočiť Krista a dovolávať sa svojej autority voči ostatným.

Jeho obnova sa nezačína vetou: „Odteraz ma budete poslúchať.“ Začína prosbou: „Pane Ježišu, nauč ma poslúchať teba.“

Nauč ma ovládať môj hnev. Nauč ma modliť sa za svoju ženu a deti. Nauč ma prinášať do domu tvoje slovo. Nauč ma byť prítomný. Nauč ma chrániť a slúžiť. Nauč ma byť pozemským otcom, ktorý svojím životom deťom neskresľuje srdce ich nebeského Otca.

Akého nebeského Otca svojim deťom ukazuješ?

Deti si možno nebudú pamätať všetko, čo im o Bohu povieš. Budú si však pamätať, aké bolo byť s tebou.

Mohli za tebou prísť? Počúval si ich? Dodržal si slovo? Vedel si sa ospravedlniť? Modlil si sa za ne? Dokázal si sa ovládať, keď si sa nahneval? Bolo doma vidieť, že Božie slovo, o ktorom hovoríš, platí aj pre teba?

Pozemský otec nebude nikdy dokonalým obrazom nebeského Otca. Môže však byť človekom, ktorý svojim deťom pomôže pochopiť niečo z jeho vernosti, bezpečia, pravdy a lásky. A keď zlyhá, môže im niečo z evanjelia ukázať aj tým, že príde, pokorne prizná chybu a požiada o odpustenie.

Ako kňaz nes svoju rodinu pred nebeského Otca. Ako prorok prinášaj jeho slovo domov. Ako kráľ verne spravuj a chráň to, čo ti bolo zverené. A vo všetkom začínaj pri jednom mieste: najprv sám poznávaj nebeského Otca a ži pod Kristovou autoritou.

Každý pozemský otec svojim deťom predstavuje nebeského Otca. A práve preto na otcovstve tak veľmi záleží.

Modlitba za otcov a rodiny

Nebeský Otče, prichádzame pred tvoju tvár v mene Ježiša Krista. Priznávame ti svoju pasivitu, ľahostajnosť a miesta, kde sme opustili zodpovednosť za svoje rodiny. Prosíme ťa o odpustenie a očistenie skrze krv tvojho Syna.

Obnov v mužoch srdce otcov. Daj nám silu prihovárať sa za svoje ženy a deti, učiť ich tvojmu slovu a verne sa starať o to, čo si nám zveril. Daj nám sebaovládanie, múdrosť, odvahu a srdce služobníkov. Pomôž nám napraviť to, čo naša pasivita, hnev alebo neprítomnosť zranili.

Chráň naše rodiny, obnov ich jednotu a daj, aby naše deti cez naše nedokonalé, ale premieňané životy ľahšie poznávali, aký si ty, ich nebeský Otec. V mene Ježiša Krista. Amen.