„Ktorých povolal, tých aj ospravedlnil.“
Táto krátka veta z ôsmej kapitoly Listu Rimanom hovorí o našom postavení pred Bohom niečo zásadné. Pavol nepíše iba o tom, čo človek urobil, čo pokazil alebo čo sa mu podarilo napraviť. Ukazuje na to, čo robí Boh.
Boh pozná. Boh povoláva. A Boh ospravedlňuje.
Práve slovo ospravedlnil stojí za pozornosť. V bežnej reči niekedy hovoríme, že sa človek „ospravedlňuje“, keď vysvetľuje, prečo niečo urobil. Biblické ospravedlnenie je však niečo iné. Nejde o človeka, ktorý pred Bohom hľadá dobrú výhovorku. Ide o Boha, ktorý človeka v Kristovi vyhlasuje za spravodlivého.
A to mení celé naše postavenie pred Ním.
Ospravedlnenie nie je ospravedlnením nášho konania
Boh nehovorí, že hriech je vlastne v poriadku. Nehovorí, že na spôsobe nášho života nezáleží. A nevyhlasuje zlé veci za dobré.
Ospravedlnenie znamená niečo iné.
Človek prichádza k Bohu skrze Ježiša Krista a jeho spravodlivosť už nestojí na tom, či si dokázal sám vytvoriť dostatočne dobrý život.
Kristus je jeho spravodlivosťou.
Práve preto je ospravedlnenie takou dôležitou súčasťou evanjelia. Človek pred Bohom nestojí s tvrdením: „Pozri sa, čo všetko som zvládol.“
Prichádza skrze Krista.
To je zásadný rozdiel.
Keby naše postavenie pred Bohom stálo na našom vlastnom výkone, nikdy by sme si nemohli byť istí, či je už tento výkon dostatočný. Vždy by zostávala otázka, či sme niečo nemali urobiť lepšie, či sme neurobili príliš veľa chýb alebo či niekto iný nie je pred Bohom predsa len lepší než my.
Pavol však smeruje našu pozornosť inam.
Boh ospravedlňuje.
Kto je ten, kto vyslovuje rozsudok?
V Rimanom 8 pokračuje Pavol otázkou:
„Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Veď Boh ospravedlňuje.“
To je mimoriadne silná otázka.
Nehovorí: „Kto môže povedať niečo zlé o človeku?“ Ľudia môžu hovoriť mnoho vecí. Môžu si pamätať naše chyby, môžu nás kritizovať a niekedy môžu mať vo svojej kritike dokonca pravdu.
Pavol však mieri hlbšie.
Pýta sa: Kto môže pred Bohom zvrátiť to, čo urobil Boh?
Ak je Boh tým, kto ospravedlňuje, potom konečné slovo o našom postavení pred Ním nemá človek.
Nemá ho ani naša vlastná schopnosť presvedčiť samých seba, že sme dosť dobrí.
Má ho Boh.
To je dôvod, prečo kresťanská istota nie je postavená na našom momentálnom pocite. Človek sa môže jeden deň cítiť silný a druhý deň slabý. Môže byť spokojný so svojím životom a o niekoľko dní vidieť veci, ktoré potrebujú zmenu.
Božie ospravedlnenie však nie je založené na zmenách našich pocitov.
Je založené na Kristovi.
„Ktorých povolal, tých aj ospravedlnil“
Pavol v Rimanom 8 ukazuje určitú postupnosť:
„Ktorých vopred poznal, tých aj vopred určil, aby prijali podobu Jeho Syna… ktorých predurčil, tých aj povolal; ktorých povolal, tých aj ospravedlnil.“
Všimnime si jednu vec.
V tomto texte je stále aktívny Boh.
On pozná.
On povoláva.
On ospravedlňuje.
Kresťanský život samozrejme zahŕňa naše rozhodnutia, poslušnosť a zodpovednosť. Ale základ nášho vzťahu s Bohom nezačína tým, že sme dokázali presvedčiť Boha o svojej hodnote.
Začína pri Ňom.
Preto Pavol na inom mieste píše:
„Milosťou ste spasení skrze vieru… nie je to zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“
To je dôležité práve v spojení s ospravedlnením.
Ak by človek mohol pred Bohom postaviť svoju vlastnú spravodlivosť a povedať: „Toto som dokázal, preto ma musíš prijať,“ mal by sa čím chváliť.
Evanjelium však priestor pre takúto chválu berie.
Naše postavenie pred Bohom je darom milosti, ktorý prijímame skrze vieru.
Viera nie je iba vedieť, že Boh existuje
Slovo viera niekedy používame tak často, až jeho obsah prestaneme vnímať.
Grécke slovo pistis, ktoré používa Nový zákon, v sebe zahŕňa význam viery, dôvery, presvedčenia a vernosti.
To znamená, že biblická viera nie je iba informáciou v hlave.
Nestačí povedať: „Áno, verím, že Boh existuje.“
Viera je dôvera.
Človek sa prestáva opierať iba o seba a dôveruje tomu, čo Boh urobil v Kristovi.
Práve tu sa ospravedlnenie stáva osobnou skutočnosťou.
Môžeme poznať učenie o ospravedlnení a pritom stále žiť tak, akoby sme sa pred Bohom museli neustále dokazovať.
Viera však hovorí:
Dôverujem Kristovi.
Nie svojej bezchybnosti.
Nie svojim zásluhám.
Nie tomu, že sa mi tento týždeň všetko podarilo.
Kristovi.
Milosť ruší chválu
Pavol spája milosť a vieru s veľmi dôležitým dodatkom:
„…aby sa nikto nechválil.“
Prečo je to dôležité?
Pretože vlastná spravodlivosť človeka veľmi ľahko oddeľuje od druhých ľudí.
Ak si myslím, že pred Bohom stojím vďaka tomu, aký som dobrý, začnem sa prirodzene pozerať na ostatných a porovnávať sa s nimi.
Som lepší než on?
Žijem správnejšie než ona?
Modlím sa viac?
Poznám lepšie Bibliu?
Som vernejší?
Lenže ak naša spravodlivosť stojí na Kristovi, chvála stráca pôdu pod nohami.
Človek nemôže povedať: „Boh ma ospravedlnil, pretože som bol lepší než ostatní.“
Môže iba prijať milosť.
A práve preto skutočné pochopenie ospravedlnenia človeka nepovyšuje. Naopak, vedie ho k pokore.
Všetko, čo má pred Bohom, prijal.
Prijať Boží rozsudok o sebe
Možno práve tu býva jeden z našich problémov.
Ľahšie prijmeme Božie hodnotenie druhých než Božie hodnotenie seba.
Keď Písmo hovorí, že človek v Kristovi bol ospravedlnený, môžeme s tým teologicky súhlasiť, ale napriek tomu ďalej žiť, akoby nad nami stále prebiehal súdny proces.
Pavol však kladie otázku veľmi priamo:
„Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Veď Boh ospravedlňuje.“
Ak veríš Kristovi, potom viera znamená aj prijať to, čo Boh hovorí o tvojom postavení pred Ním.
To nie je pýcha.
Pýcha by bola povedať: „Som spravodlivý sám zo seba.“
Viera hovorí niečo úplne iné:
„Moja spravodlivosť je v Kristovi.“
To je pokorné prijatie Božieho daru.
Ospravedlnenie neznamená, že už nepotrebujeme zmenu
Tu je dôležité nezamieňať dve veci.
Byť ospravedlnený neznamená byť dokonale hotovým človekom.
Boh nás ďalej mení. Ukazuje nám veci, ktoré potrebujú nápravu. Duch Svätý pracuje v našom srdci. Učíme sa poslušnosti a rastieme vo viere.
Ospravedlnenie však odpovedá na inú otázku:
Na čom stojí moje prijatie pred Bohom?
A odpoveď znie:
Na Kristovi.
Preto človek môže rásť, meniť sa a napravovať veci bez toho, aby sa každý deň znovu pokúšal vyrobiť si vlastnú spravodlivosť.
Nepracujeme na sebe preto, aby sme presvedčili Boha, že si už zaslúžime byť Jeho.
Boh nás povolal.
Boh nás ospravedlňuje.
A práve z tohto vzťahu potom vyrastá nový život.
Kto teda môže obžalovať?
Pavol necháva túto otázku zaznieť takmer ako výzvu:
„Kto bude žalovať na Božích vyvolených?“
A okamžite dáva odpoveď:
„Boh ospravedlňuje.“
To je jadro celej veci.
Nie si pred Bohom prijatý preto, že si dokázal zostaviť dokonalú obhajobu svojho života.
Nie si ospravedlnený preto, že si sa stal lepším než ostatní.
A nie si spravodlivý preto, že už nikdy v ničom nezlyháš.
Prichádzaš k Bohu skrze Ježiša Krista.
Preto sa viera nemusí stále pozerať na seba a pýtať sa: „Som už dosť dobrý?“
Môže sa pozerať na Krista.
Boh ospravedlňuje.
A ak je naša spravodlivosť v Kristovi, potom to nie je dôvod na chválu.
Je to dôvod na dôveru.
A na vďačnosť.
