¹Raz zaznelo slovo Hospodina Jonášovi, synovi Amittajovmu: ²Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo mňa. ³Jonáš vstal, aby ušiel spred tváre Hospodina do Taršíša. Zišiel do Jafy a našiel loď, ktorá práve odchádzala do Taršíša. Zaplatil cestovné a zišiel do nej, aby s nimi odišiel spred tváre Hospodina do Taršíša. ⁴Hospodin však zoslal smerom k moru veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka. Zdalo sa, že loď stroskotá. ⁵Námorníci sa zľakli a každý volal o pomoc k svojmu bohu. Potom pohádzali do mora náklad, ktorý bol na lodi, aby ju odľahčili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a hlboko zaspal. ⁶Prišiel k nemu kapitán a povedal mu: Čo, ty spachtoš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu! Azda si Boh na nás spomenie, aby sme nezahynuli. ⁷Cestujúci sa dohovorili: Poďte, losujme, aby sme sa dozvedeli, pre koho nás stihlo toto zlo. Hodili lósy a lós padol na Jonáša. ⁸Povedali mu: Nože nám povedz, pre čo nás stihlo toto zlo! Aké je tvoje zamestnanie a odkiaľ prichádzaš? Z ktorej si krajiny a z ktorého si národa? ⁹Povedal im: Som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš. ¹⁰Vtedy sa muži veľmi zľakli a povedali mu: Čo si to spáchal?! Vedeli totiž, že je na úteku spred tváre Hodpodina, lebo im to povedal. ¹¹Spýtali sa ho: Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo? More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. ¹²Odpovedal im: Chyťte ma, hoďte do mora a more pod vami sa utíši, lebo viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka. ¹³Potom muži veslovali, aby sa vrátili k pevnine, ale nemohli, lebo more sa proti nim búrilo čoraz väčšmi. ¹⁴Potom volali k Hospodinovi a hovorili: Ach, Hospodin, nech nezahynieme kvôli životu tohto muža a neuvaľ na nás nevinne vyliatu krv. Veď ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo. ¹⁵Nato chytili Jonáša, hodili ho do mora a more prestalo zúriť. ¹⁶Mužov zachvátila veľká bázeň pred Hospodinom. Obetovali Hospodinovi obetu a zaviazali sa sľubmi.