¹Jób pokračoval vo svojich výrokoch takto: ²Kiežby mi bolo ako v dávnych mesiacoch, ako v dňoch, keď bdel nado mnou Boh, ³keď nad mojou hlavou žiarila jeho svieca a ja som pri jeho svetle kráčal temnotou, ⁴ako v dňoch mojej mladosti, keď bola Božia priazeň nad mojím stanom, ⁵keď bol ešte so mnou Všemohúci a moje deti okolo mňa, ⁶keď sa moje kroky kúpali v smotane, ba aj moja skala vydávala prúdy oleja. ⁷Keď som prechádzal mestskou bránou a keď som na námestí zaujímal svoj stolec, ⁸mladíci, hneď ako ma zbadali, skryli sa, starci vstali a ostali stáť. ⁹Kniežatá sa zdržiavali slov a ústa si zakryli dlaňou. ¹⁰Vládcom zlyhával hlas a jazyk sa im lepil na podnebie. ¹¹Ucho, ktoré ma počulo, mi blahorečilo a oko, ktoré ma videlo, mi prisviedčalo, ¹²pretože som zachraňoval úbožiaka volajúceho o pomoc aj sirotu, aj toho, kto nemal nijakého pomocníka. ¹³Zostupovalo na mňa požehnanie hynúcich a srdce vdovy som dokázal rozjasať. ¹⁴Zaodieval som sa spravodlivosťou a ona zaodievala mňa, môj súd bol pre mňa ako plášť s turbanom. ¹⁵Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého, ¹⁶pre chudobných som bol otcom a spor toho, koho som nepoznal som preskúmal. ¹⁷Tesáky nešľachetného som vylamoval, zo zubov som mu vytrhával korisť. ¹⁸Povedal som si: skonám spolu so svojím hniezdom a rozmnožím svoje dni ako fénix. ¹⁹Môj koreň sa rozrastá pri vode a v mojich vetvách bude nocovať rosa. ²⁰Moja sláva je svieža a luk v mojej ruke vrhá šíp za šípom. ²¹Počúvali ma, čakali a pri mojej rade umĺkli. ²²Po mojej reči sa už neozvali, moje slovo padalo na nich ako rosa, ²³čakali na mňa ako na dážď a naširoko otvárali ústa ako pre jarnú spŕšku. ²⁴Usmial som sa na nich, keď nemali dôveru. Svetlo mojej tváre neodmietli. ²⁵Cestu som im určoval a stal som sa im vodcom. Sedel som ako kráľ medzi šíkmi, ako ten, kto potešuje zronených.