¹V roku, keď zomrel kráľ Uzzija, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne. Okraje jeho rúcha napĺňali chrám. ²Nad ním stáli serafi. Každý mal po šesť krídel: dvoma si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. ³Jeden druhému volal: Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov, celá zem je plná jeho slávy. ⁴Prahy dverí sa zachveli od hlasu volajúceho a chrám sa naplnil dymom. ⁵Povedal som: Beda mi, som stratený, lebo som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a moje oči videli kráľa, Hospodina zástupov. ⁶Priletel ku mne jeden zo serafov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára. ⁷Dotkol sa mi perí a povedal: Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený. ⁸Potom som počul hlas Pána, ktorý povedal: Koho mám poslať, kto ta pôjde? Povedal som: Hľa, tu som, pošli mňa! ⁹Povedal: Choď a povedz tomuto národu: Počúvajte, len počúvajte, ale nerozumejte, hľaďte, len sa dívajte, ale nechápte! ¹⁰Urob bezcitným srdce tohto ľudu, zapchaj mu uši a zastri oči, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby jeho srdce nechápalo, neobrátil sa a nevyzdravel. ¹¹Povedal som: Dokedy, Pane? Povedal: Dovtedy, kým nespustnú mestá a budú bez obyvateľov a domy bez ľudí, kým sa zem nestane púšťou. ¹²Hospodin ďaleko odvedie ľudí a v krajine nastane veľké spustošenie. ¹³Ak v nej zostane ešte desatina, bude spálená ako posvätné stromy — terebint a dub, z ktorých pri stínaní zostane iba kmeň. Ich peň je sväté semeno.