¹Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu. ²Skôr než sa zatmie slnko, svetlo, mesiac a hviezdy a oblaky sa vrátia po daždi, ³vtedy sa strážcovia domu budú triasť, skrivia sa silní muži, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa, čo vyzerajú z okien. ⁴Zavrú sa dvere na ulicu, stlmí sa hlas mlyna a zmení sa na hlas vtáka. Aj piesne budú znieť tlmene. ⁵Vyvýšeniny budú vzbudzovať strach a cesta bude postrachom. Rozkvitne mandľovník, kobylka stratí silu, kapary sa minú účinku. Človek totiž ide do svojho večného domu a na ceste sa zoskupujú smútiaci. ⁶Skôr, než sa roztrhne strieborný motúzik a rozbije sa zlatá čaša, roztriešti sa džbán nad prameňom, poláme sa koleso na studni, ⁷prach sa vráti do zeme, tak ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. ⁸Márnosť márností, povedal Kazateľ, všetko je márnosť. ⁹Okrem toho, že Kazateľ bol mudrc, vyučoval ľud poznaniu, uvažoval, skúmal a usporadúval mnohé príslovia. ¹⁰Kazateľ sa usiloval nájsť vhodné slová, spoľahlivo napísané slová pravdy. ¹¹Ako ostne sú slová múdrych a ako vbité klince sú zbierky prísloví — jeden pastier ich dal. ¹²Okrem týchto vecí, syn môj, maj sa na pozore! Písaniu kníh nieto konca-kraja a mnohé premýšľanie unavuje telo. ¹³Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka! ¹⁴Boh predvolá na súd každý čin, všetko, čo je skryté, či je to dobré, alebo zlé.